суботу, 30 листопада 2013 р.

Kňaz na Majdane

http://www.impulzrevue.sk/article.php?1091

Kňaz na Majdane

Číslo 4/2013 · Vasil Rudejko o Majdane · Čítanosť článku: 14
 
Som gréckokatolícky kňaz a Ukrajinec. Na Majdane v centre Kyjeva som bol od druhého decembra minulého roku a mal som možnosť sledovať krutosť a pád Janukovičovho režimu. Hoci v médiách sa často zdôrazňovali iné veci, pre dejiny Ukrajiny je dôležité, že na Majdane boli aj viacerí kňazi. Pre revolúciu nebola dôležitá len barikáda, ako na to upozorňovali médiá, ale aj kláštor, kde nachádzali trpiaci oporu a starostlivosť a, žiaľ, mŕtvi svoje posledné zaopatrenie.

Ukrajina nie je Rusko, to treba pochopiť hneď na začiatku. Ukrajina nikdy Ruskom ani nebola. Ani v čase, keď bolo naše územie súčasťou Ruskej ríše, nestratili Ukrajinci svoju špecifickú kultúru a mentalitu. Dôkazom toho je aj Ukrajinská gréckokatolícka cirkev, ktorá je jednou z národných cirkví Ukrajiny. Naša Cirkev si uchránila svoju identitu aj v rokoch sovietskej perzekúcie, hoci sa musela pred režimom skryť do podzemia.
Keď to bolo možné, lepšie povedané, keď to umožňovali dejinné okolnosti, Ukrajina samú seba považovala za európsku krajinu. Náš vzťah k Európskej únii či skôr Európe ako takej opäť možno charakterizovať cez paralelu ku Gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine. V roku 1596 naši biskupi podpísali jednotu s Rímom, takzvanú Brestskú úniu, pričom ich podmienkou bolo zachovanie našich liturgických a iných tradícii. Podobne aj náš vzťah k Európe vychádza z toho, že považujeme za správne zachovať si vlastné kultúrne a lingvistické tradície.
Toto je dôvod, prečo začali ľudia protestovať na hlavnom námestí nášho hlavného mesta, na Majdane Nezaležnosti (Námestí nezávislosti), koncom minulého roka. Nebolo to preto, že by nemali radi Janukoviča, vládu alebo niečo podobné. Prvotným dôvodom bol ich postoj k asociačnej zmluve s Európskou úniou. Naša vláda nám svojím rozhodnutím chcela ukradnúť náš európsky sen a namiesto približovania sa k Európe nás zaviazať pravidlami Colnej únie podľa predstáv Moskvy. Dostali by sme sa tak do sféry priameho vplyvu nášho, nie práve najmierumilovnejšieho, suseda. Ten sen, o ktorom som písal vyššie, nie je nič sentimentálne. Naopak, je postavený na skúsenosti najmä mladých ľudí, ktorí navštívili, žili, študovali, cestovali alebo pracovali v Európe alebo v Amerike. Tento sen, túto skúsenosť sme si doniesli domov. Snívame preto, že by sme sa chceli priblížiť svetu s vyššou kultúrou zákona, s vyššou osobnou kultúrou a zlepšiť tak podmienky života u nás. Tento pocit a najmä ohrozenie tejto túžby bolo prvým motívom, prečo ľudia – a najmä mladí ľudia a študenti – vyšli do ulíc.
Situácia sa dramaticky zmenila koncom novembra. Špeciálne policajné jednotky Berkut začali demonštrantov brutálne biť, zatýkať ich a väzniť bez potrebného zdravotného ošetrenia. Patrí sa podotknúť, že jednotky Berkut majú byť používané výlučne na neutralizovanie teroristov a obzvlášť nebezpečných kriminálnikov, kvôli čomu napokon vznikli. Reakcia na postup policajných jednotiek ukázala, že Ukrajinci si niečo podobné nielenže nedokázali predstaviť, ale neboli ochotní to ani tolerovať. Najmä ľudia v západnej a centrálnej časti krajiny. Nič také sa v našej krajine od deväťdesiatych rokov nestalo.
Preto sa postavili stovky tisíc ľudí na odpor. Desaťtisíce prichádzali do centra udalostí, na Majdan Nezaležnosti. Nikto to nečakal. V ľuďoch však tlelo toho viac. Prestalo sa hovoriť len o Európe a žiadali sa najmä vnútorné domáce zmeny, to znamená nové voľby prezidenta a rozpustenie vlády. A protesty začali získavať morálnu prevahu: po brutálnom zásahu sa ich zázemie z politického zmenilo na morálne. Nikto nemá predsa právo biť pokojných demonštrujúcich. Potvrdením morálnej prevahy bola aj podpora ukrajinských cirkví. V tomto momente jednotne vstúpili na námestie, postavili sa medzi demonštrujúcich a režim a žiadali zastavenie perzekúcii a násilia.
Eskalácia násilia prišla potom, ako ministerstvo kultúry (ktoré má v svojej pôsobnosti aj náboženské organizácie a cirkvi) poslalo list patriarchovi Sviatoslavovi Ševčukovi, hlave Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, v ktorom bola prítomnosť Cirkvi na Majdane mimoriadne ostro kritizovaná. V liste zaznela dokonca hrozba, že Cirkev môže za to čeliť sankciám, ktoré znemožnia jej ďalšiu činnosť.1 Greckokatolíci aj rímski katolíci po celom svete boli z takéhoto nátlaku ukrajinskej vlády prekvapení a rozhodne proti tomu protestovali. 2 V každom prípade, kňazi na námestí zostali a kyjevský metropolita vladyka Ševčuk sa voči listu ministerstva vnútra kriticky ohradil. 3
Proprezidentské politické strany Strana regiónov a Komunistická strana reagovali na vývoj situácie schválením balíka zákonov, pri schvaľovaní ktorých dokonca porušili zákon (v sále nebola prítomná väčšina poslancov). Ešte horšie boli samotné zákony. Celý demokratický svet ich odsúdil ako protidemokratické a autoritárske. Prezident Janukovič však tieto protiústavné zákony podpísal, a to vyvolalo ďalšiu nevôľu a protesty. Vyostrenie situácie zo strany režimu, či už išlo o správanie sa jednotiek Berkut alebo politikov, spôsobilo, že ľudia mali pocit, že pred režimom musia brániť samotnú povahu politického režimu na Ukrajine, slobodu a demokraciu. A zabrániť tomu, aby sme sa stali autoritárskym režimom.
Ďalší stupeň eskalácie protestov prišiel 19. januára, keď sa demonštranti pokúsili priblížiť k budove parlamentu a demonštrovať priamo tam. Na začiatku išlo o mierový pochod, ale po tom ako sa polícia rozhodla zabrániť demonštrantom vstúpiť na námestie pred budovou parlamentu, nastali zrážky: demonštranti hádzali na políciu kamene a tá reagovala plynovými granátmi.
Počas niekoľkých dní bolo mnoho ľudí ťažko zranených, polícia totiž v snahe potlačiť protesty postupovala extrémne kruto. Nerobili napríklad žiaden rozdiel medzi demonštrantom, novinárom, zdravotným pracovníkom či kňazom. Každý riskoval rovnako a tí, ktorí boli v predných radoch, riskovali ešte viac, najmä kvôli streľbe gumovými projektilmi, ale časom aj ostrými nábojmi. Predtým, než sa protesty dostali do svojej najkrvavejšej fázy, zahynulo sedem ľudí, desiatky ľudí zmizli a boli unesení, desiatky boli uväznení a stovky ľudí bolo zranených. Celý svet videl video, na ktorom vidieť techniku mučenia4 , spolu s ďalšími informáciami to pomáha ukázať, čo sa deje s ľuďmi, ktorých zadrží polícia pri protestoch proti režimu. 5
Vyvrcholenie krutosti prišlo v stredu 19. a štvrtok 20. februára. Výsledkom boli desiatky mŕtvych. Janukovičova vláda v ten deň prekročila Rubikon, ľudia protestovali s ešte väčším odhodlaním a režim sa začal rúcať. Na stranu opozície začali prechádzať bývalí podporovatelia prezidenta Janukoviča, polícia a bezpečnostné zložky.
Hoci požiadavky z kyjevského Majdanu môžu na slovenského občana pôsobiť ako nezmieriteľné, ich základné posolstvo je logické. Ak chceme zmeniť doterajší stav, ak chceme zmeniť Ukrajinu, musia prebehnúť nové voľby, musíme mať novú a lepšiu ústavu, potrebujeme nápravu mocenských vzťahov. Samozrejme, že v hre je mnoho ďalších otázok, politických aj ekonomických. Za dôležitejšie však považujem niečo iné.
Duchom Majdanu, ako som od začiatku decembra mohol aj sám vidieť, bola snaha zabrániť ďalšej deštrukcii našej krajiny. Demonštranti nepodpaľovali budovy, nezapaľovali autá, nevykrádali banky alebo obchody. V skutočnosti chránili nielen svoje slobody, ale najmä svoju krajinu. Všetci vieme, že nás teraz čaká ťažké obdobie. Sme Európania a nechceme vládu a prezidenta, ktorý nás bude ohrozovať a zastrašovať. Budeme potrebovať vašu pomoc, praktickú aj finančnú. Svoju krajinu si však musíme dať do poriadku predovšetkým sami. Nechceme žiť v sovietskej republike, patríme totiž k Európe.
Autor je gréckokatolícky kňaz, prednáša na Ukrajinskej Katolíckej univerzite vo Ľvove. Doktorát získal na Katolíckej univerzite v Eichstätt-Ingolstadte v Bavorsku.
Опубліковано

Немає коментарів:

Дописати коментар

Підписатися на: Дописати коментарі (Atom)